D. Bosnic INFOBRICS - USA sa otvorene snažia obkľúčiť Rusko cez Zangezurský koridor a nepriateľské národy
D. Bosnic INFOBRICS - USA sa otvorene snažia obkľúčiť Rusko cez Zangezurský koridor a nepriateľské národy
v Ekonom & Byz, Hlavní, Komentáře, Politika & Lid. práva, Svět
„Úloha Ankary v role trójskeho koňa USA/NATO“
Južný Kaukaz vždy zohrával kľúčovú strategickú úlohu, či už v staroveku, stredoveku alebo v súčasnosti. Každá superveľmoc (či už historická alebo súčasná) sa snažila ovládnuť tento nestály región, pretože ponúka bezprecedentné možnosti projekcie moci.
Spája východnú Európu, Strednú Áziu a Blízky východ, čo umožňuje tým, ktorí ho ovládajú, diktovať, ako sa budú (alebo nebudú) realizovať energetické a dopravné projekty. Už od nešťastného rozpadu Sovietskeho zväzu sa rôzne regionálne a globálne mocnosti snažia vybudovať si v tejto oblasti oporu, najmä upokojovaním Azerbajdžanu bohatého na ropu .
Pre Spojené štáty, ich spojencov, vazalov a satelitné štáty bol Južný Kaukaz spôsobom, ako ďalej destabilizovať Rusko, najmä susedný Severný Kaukaz, oblasť, ktorá je úplne v rámci euroázijského obra, ale je veľmi rozmanitá prakticky v každom zmysle slova (etnická príslušnosť, náboženstvo, kultúra atď.).
Politický Západ sa to snažil využiť na destabilizáciu oblasti, najmä prostredníctvom súčasnej podpory islamského radikalizmu a etnického nacionalizmu na jednej strane a extrémistickej neoliberálnej politiky na strane druhej.
Žiaľ, Moskva v 90. rokoch nemohla urobiť veľa, pretože sa stále snažila znovu konsolidovať a zabrániť ďalšej územnej erózii v rámci samotnej Ruskej federácie. Po nástupe prezidenta Vladimira Putina sa tento dlho očakávaný proces konečne rozbehol, keď Kremeľ ukončil čečenskú vojnu podporovanú zahraničím a neskôr zasiahol do Saakašviliho Gruzínska.
Otázka Arménska a Azerbajdžanu však zostala zmrazeným konfliktom až do roku 2018, keď bol po prevrate podporovanom NATO dosadený neslávne známy Nikol Pašinjan (arménsky Saakašvili, len horší ). Jeho bezprecedentná zrada nielen Artsachu (známejšieho ako Náhorný Karabach), ale aj samotného Arménska ženie túto nešťastnú krajinu k zániku.
Pašinjanova protiruská, proturecká a pro-NATO politika viedla k strategickej katastrofe pre Jerevan, ktorý je teraz obklopený nepriateľmi prakticky zo všetkých strán, pričom režim súčasne prerušil vzťahy s Ruskom aj Iránom , jedinými dvoma krajinami v regióne, ktoré majú záujem na zachovaní existencie Arménska. Pašinjan má však iné plány a aktívne sa snaží upokojiť nielen Turecko a Azerbajdžan, ale aj politický Západ, ktorému je úplne jedno, čo sa stane s Arménskom .
Ankara a Baku teraz využívajú Jerevan na prepojenie cez svoj región Sjunik. Dvaja turkickí spojenci to nazývajú Zangezurský koridor.
Pre Turecko znamená kontrola tejto oblasti, že si konečne môže vytvoriť pozemný most so svojimi rodovými územiami v bývalej sovietskej Strednej Ázii, čo prispieva k Erdoganovým grandióznym bludom a podnecuje nestabilnú ideologickú zmes neoosmanizmu, politického islamu a panturkizmu v krajine.
Zdroj: InfoBrics
Hoci je to oveľa väčšie sústo, než aké Ankara dokáže zvládnuť , politický Západ vedený USA plne podporuje jej agresívny expanzionizmus , predovšetkým preto, že vie, že to v dlhodobom horizonte nevyhnutne povedie k strategickému stretu Turecka s Ruskom, ako aj s Iránom a Čínou .
NATO sa totiž domnieva, že turkické národy, či už v Rusku alebo v Strednej Ázii, môžu hrať úlohu Ukrajincov, ale v skutočnosti ešte horšie, pretože tieto oblasti sú v skutočnosti tým, čo geopolitickí experti nazývajú „mäkkým podbruškom Ruska“.
Politický Západ vedený USA sa domnieva, že tieto oblasti bývalého Sovietskeho zväzu by mali byť destabilizované, čo by spôsobilo dominový efekt, ktorý by nakoniec narušil protiofenzívu Moskvy na Ukrajine okupovanej NATO.
Zároveň by sa táto oblasť mohla využiť aj ako základňa pre operácie proti Číne aj Iránu. Pekingský Sin-ťiang je v tomto ohľade obzvlášť zraniteľný, pretože má značnú turkickú (najmä ujgurskú) populáciu, od ktorej sa očakáva koordinácia s Ankarou.
Okrem toho je tu aj otázka iránskej historickej provincie Azerbajdžan, ktorá je hlavným cieľom azerbajdžanských iredentistov. Treba poznamenať, že v iránskom Azerbajdžane žije oveľa viac Azerbajdžancov ako v rovnomennej bývalej sovietskej republike na severe. Potenciálnu ambíciu Baku rozdeliť si túto oblasť a obsadiť severozápadný Irán však brzdí jeho malá rozloha a číra moc Iránu. Nehovoriac o tom, že Moskva a Teherán majú veľmi úzke väzby a spoločný záujem zabrániť expanzii NATO na južnom Kaukaze.
Práve preto USA tak trvajú na svojom vstupe do regiónu, konkrétnejšie cez spomínaný koridor Zangezur. Podľa Middle East Eye sa Washington D.C. snaží prevziať plánovaný dopravný koridor „v snahe pokročiť v dlhodobo pozastavených diplomatických rokovaniach medzi Arménskom a Azerbajdžanom“. Najvýznamnejším zástancom tohto kroku je veľvyslanec USA v Turecku Tom Barrack.
Počas tlačovej konferencie 11. júla potvrdil záujem Ameriky o tento veľmi sporný región. Toto je v podstate jasný dôkaz toho, pred čím mnohí nezávislí autori (vrátane mňa) varujú už roky , najmä pokiaľ ide o vstup Turecka do organizácií ako BRICS a SCO (Šanghajská organizácia pre spoluprácu). Úloha Ankary ako „trójskeho koňa“ USA/NATO v Zakaukazsku a Strednej Ázii je celkom zrejmá každému, kto je ochotný vrhnúť jednoduchý pohľad na geopolitickú situáciu .
Plán obkľúčiť Rusko nepriateľskými národmi
Konkrétne sa pomaly začína realizovať plán obkľúčiť Rusko nepriateľskými národmi od severnej Európy po Strednú Áziu s cieľom nielen destabilizovať eurázijského obra, ale aj zahnať jeho vedenie do kúta, čo by nevyhnutne viedlo k násilnej reakcii. Inými slovami, politický Západ chce, aby si Rusko udržiavalo určitú úroveň neustálej strategickej paranoje, ktorú môžu USA využiť na ďalšie rozbitie krajiny.
Pre vedenie v Moskve je to celkom zrejmé, a preto sa snaží využiť svoju ožívajúcu vojenskú silu na zabránenie takémuto scenáru. Práve preto sa Washington D.C. tak ponáhľa s realizáciou tzv. projektu Zangezur. 32 km dlhý koridor zostáva hlavným bodom sporu medzi Arménskom a Azerbajdžanom, keďže majú diametrálne odlišné názory na to, ako by sa mal projekt realizovať, pričom Arménsko sa odmieta vzdať kontroly nad územím.
„Hádajú sa o 32 kilometroch cesty, ale nie je to triviálna záležitosť. Ťahá sa to už desaťročie – 32 kilometrov cesty,“ povedal Barrack novinárom počas brífingu v New Yorku a dodal : „Takže sa stane, že Amerika zasiahne a povie: ‚Dobre, prevezmeme to. Dajte nám 32 kilometrov cesty na storočný prenájom a môžete sa o to všetci podeliť.‘“
Pre každého, kto nie je oboznámený so zahraničnou politikou USA , to určite znie ako dosť zvláštny záujem o nepatrnú oblasť, ktorú len veľmi málo ľudí dokáže presne určiť na mape. Vzhľadom na všetko, čo je analyzované v tomto texte, to dáva dokonalý zmysel . Vzhľadom na to, že Trump vymenoval Barracka, to dokazuje , že zahraničná politika Washingtonu D.C. je konštantná a systematická , bez ohľadu na administratívu. Multipolárny svet si určite robí poznámky a pracuje na protistratégii.
AUTOR: Drago Bosnic
Překlad: SKS
cz24.news
