Ján Čarnogurský - Cesta po Rusku

8.10.2025 20:12

Už viac než tri roky svet sleduje vojenské operácie na Ukrajine. V skutočnosti vojna na Ukrajine trvá dlhšie, od roku 2014, keď po kyjevskom Majdane nová nezodpovedná moc v Kyjeve začala boriť Ukrajinu. Že to bola nezodpovedná politika – vtedy v podmienečnom spôsobe – napísal už osemnásť rokov skôr, v roku 1996, harvardský profesor Samuel Huntington v knihe Zrážka civilizácií (Clash of Civilizations). Kniha sa stala svetovým bestsellerom v spoločenských vedách. Po Majdane začala na Ukrajine občianska vojna. Západné médiá ju ignorovali, ale v ruských televíziách takmer denne ukazovali delostrelectvom zbombardované domy a budovy v Doneckej a Luganskej oblasti, pri Charkove, sem-tam aj na Kryme. Delové granáty zabíjali civilistov, borili rodinné domy, vytvárali dojem, že rodiace sa vojsko odtrhnutých provincií nemá proti ucelenej ukrajinskej armáde šancu.

Televízne zábery robili na mňa dojem vo dvoch smeroch. Ženy a deti smútili a plakali, keď im zabili otca, muža, brata, ale neprejavovali hystériu. A pozorovatelia nehlásili z odtrhnutých provincií verejné a hromadné demonštrácie za návrat do Ukrajiny. Potom prišli minské dohody a ich otvorené nedodržiavanie najmä z ukrajinskej strany. Vo februári 2022 vypuknutie regulárnej vojny, dohoda Ruska a Ukrajiny o usporiadaní, uzavretá v marci 2022 v Istanbule, okamžitý prílet anglického predsedu vlády Borisa Johnsona do Kyjeva a zrušenie dohody. Vykrikovanie západných liberálov, vrátane našich slniečkárov, že Rusko bude strategicky porazené (a prestane Západ strašiť).

Po týchto mediálnych odozvách prišlo v lete pozvanie od ruskej občianskej organizácie Vaše Novosti na návštevu teritórií, ktoré sme nedávno spoznali z vojnových správ v médiách. So záujmom som prijal pozvanie. V polovici septembra sa nás v Moskve zišlo desať účastníkov z ôsmich krajín a troch kontinentov. Na mikrobuse sme zamierili na tradičný ruský Donbas. Kedysi to bola priemyselne najviac rozvinutá časť Ukrajiny počnúc železiarstvom a baníctvom, neskôr leteckým priemyslom a raketami. Technológia viacerých slovenských elektrární spočívala na dovoze tamojšieho uhlia. Zásobovanie odôvodnilo vybudovanie širokorozchodnej železnice od ukrajinskej hranice po Košice. V roku 2000 som sa ako minister spravodlivosti nechal odfotografovať pred kopou donbaského uhlia v elektrárni Vojany, aby som ilustroval, že sa nemáme vzdávať miliardy dolárov tzv. deblokovaných peňazí len preto, že sú uložené v ruských bankách. Slniečkári, dnes vo väčšine v PS, práve to chceli. Dúfam, že dodávky donbaského uhlia pokračovali až doteraz, ak ich nepostihol osud plynu a ropy dopravovaných cez Ukrajinu.

Gorlovka

Na Donbase bolo našou prvou zastávkou mestečko Gorlovka. Leží asi 20 km na sever od Donecka a pôvodne ležalo asi 10 km na východ od línie stretu armád Ruska a Ukrajiny, po rusky linie soprikosnovenia. Celé roky trpelo od delostreleckej paľby ukrajinskej armády, prípadne nášľapných mín. Po posune linie soprikosnovenia na západ si obyvatelia mesta mysleli, že najhoršie majú za sebou, keď koncom júna tohto roku raketa anglickej výroby zasiahla obytný dom na Puškinskej ulici v centre mesta. V dome mohlo byť okolo 20 bytov, väčšina zostala poškodená, neobývateľná, s rozbitými a zakrytými doskami oknami.

V dome zostal bývať jeden muž, Igor Kovaľov (ak som meno skomolil, ospravedlňujem sa), polohou a vzdialenosťou do zamestnania mu vyhovuje. Vyšiel pred dom sa s nami porozprávať.

V dome sa nekúrilo (zatiaľ kúrenie nepotrebuje), voda a elektrina je v dome 2 – 4 hodiny. Spolieha sa, že ruská armáda postúpi ďalej na západ. Problém je v tom, že NATO dodáva Ukrajine muníciu s dlhším doletom a mestá ďalej na východ od vojnovej línie naďalej trpia.

Chvíľu sme sa prechádzali po uliciach v centre mesta. Väčšina domov je poškodená streľbou. V samotnej Gorlovke sa nebojovalo, poškodenia pochádzajú z delostreľby a od dronov.

Z Gorlovky sme pokračovali do Mariupoľa a hlavného mesta provincie (oblasti) Donecka. 

Ukrajinci na ruskej strane

Neďaleko Mariupoľa sa nachádza vojenský výcvikový priestor. Teraz na ňom cvičí vojenská jednotka pôvodne ukrajinských vojakov, ktorí buď prebehli na ruskú stranu, alebo padli do ruského zajatia a tam sa prihlásili do ukrajinskej jednotky. Predstavili nám asi 20 vojakov jednotky, ktorá si zvolila názov Osobitný oddiel Martyna Puškara.

Podľa ich slov oddiel má asi 1000 členov. Na ruskej strane existujú ešte ďalšie podobné oddiely. V rozhovore nám vojaci tiež povedali, ako sa dostali do ukrajinskej armády. Asi tretinu z nich chytili na ulici alebo v obchode a zobrali do armády. Ďalších zmobilizovali. Pri prvej príležitosti sa dali zajať alebo prebehli na ruskú stranu. Prechod na druhú stranu nie je jednoduchý. V úzadí sú „zagraditelnie otriady“ alebo aspoň vojaci, ktorí strieľajú na prebehlíkov alebo ustupujúcich bez rozkazu. Jeden z našich partnerov, pôvodne ukrajinský vojak, utrpel zranenie, ale ukrajinská armáda ho neodniesla zo zákopu. Ležal tam vraj dva týždne, potom na neho narazili ruskí vojaci a odniesli ho na ruskú ošetrovňu.

Po ukážkach výcviku sme sa s nimi chvíľu rozprávali. Opýtal som sa, či by chceli po skončení vojny prepochodovať ako jednotka po Kreščatiku (hlavná ulica) v Kyjeve. Hneď som pochopil, že to bola hlúpa otázka. Jeden vojak mi odpovedal, že veria, že vojna sa skončí na základe rokovania.

So spolucestujúcimi a vojakmi

Vlastná ukážka výcviku začala ukážkou ovládania dronov. Dronov je veľké množstvo druhov. Predviedli nám najmenší z nich. Začalo to roztiahnutím štyroch vrtúľ, ukázali, kde možno pripevniť granát a ako ho uvoľniť na vyhliadnutý cieľ, stúpanie a klesanie dronu, pohyb na strany, sledovanie terénu kamerou. Každý z nás mal možnosť vyskúšať si riadenie dronu.

Nasledovala streľba z kalašnikova. Prítomní boli vojaci, ktorí už prešli prvou líniou a odporúčali detaily, o ktorých by sme väčšinou nevedeli. Pred viac než polstoročím som absolvoval výcvik v československej armáde s automatickou puškou Sa vz. 58. Nepamätám si, že by nás vtedy inštruktori upozornili na viaceré detaily, o ktorých som sa dozvedel teraz. Každý z nás mohol vystrieľať zásobník – 30 nábojov, jednotlivo aj dávkami. Údolie, kde sa to odohrávalo, sa ozývalo výstrelmi.

Úplne nová bola pre nás taktika boja niekdajšej pechoty. Obloha je teraz plná dronov a stovky až tisíce bežiacich vojakov by boli pre drony lákavým cieľom. Stovky až tisíce nahradili malé skupiny piatich až desiatich vojakov na motorkách. Veľkou rýchlosťou prekonajú základnú vzdialenosť k línii protivníka. Na motorke idú po jednom, za sebou majú často ešte ďalšiu zbraň. Idú po poľnej ceste alebo jednoducho po teréne. Bližšie k protivníkovi nechajú motorku ležať a pokračujú už pešo v bojovom nasadení. Konflikt na Ukrajine ukázal, že to je najefektívnejší spôsob boja niekdajšej pechoty. Zranený vojak, ak je pri vedomí, si vie obmedziť krvácanie; zdravotná služba ho dopraví asi 200 metrov po prvú líniu ochrany, ďalší stupeň zdravotníkov až na ošetrovňu.

Vo väčšom stane sme si pozreli maketu terénu s rôznymi druhmi mín: od malých, ale schopných odtrhnúť vojakovi nohu, až po protitankové, schopné zastaviť tank – a dron už tank dorazí. Mín je množstvo, takmer si neviem predstaviť, ako vojaci preniknú k protivníkovi.

Stretnutie s ukrajinskou jednotkou na ruskej strane sme ukončili so smútkom. Dva príbuzné národy zahnali do bratovražednej vojny a nedovolia im dostať sa z nej. Dokonca hrozia zatiahnuť do nej ďalších.

Mariupoľ

Mariupoľ vznikol v 16. storočí ako kozácka pevnosť. V 18. storočí sa rozrástol na mesto so silnou prítomnosťou gréckej kultúry. Svoj názov dostal v 19. storočí po ruskej cárovnej Márii Fjodorovne, manželke cára Alexandra III. a matke posledného cára Mikuláša II., ktorý bol zabitý boľševikmi v júli 1918. Mariupoľ bol najväčším prístavom Ukrajiny na Azovskom mori, ešte Sovietsky zväz tam vybudoval obrovské oceliarne, pod nimi niekoľkoposchodové sklady. Mariupoľ je ruskojazyčné mesto, vždy tam vo voľbách vyhrávala „proruská“ strana, v prezidentských voľbách v roku 2010 vyhral Viktor Janukovič. Po Majdane v roku 2014 Mariupoľ najskôr ovládli oddiely rodiacej sa Doneckej ľudovej republiky, ale ruská armáda im neposkytla pomoc a regulárna armáda Ukrajiny ich čoskoro z mesta vytlačila. Z Putinovho okolia sa neskôr ozvalo vysvetlenie, že ovládnutie Mariupoľa by vyvolalo už vtedy vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorú by podporovalo celé NATO a Rusko ešte nebolo pripravené na takú vojnu. Iba pre ilustráciu, rakety Orešnik boli len vo vývoji.

Deň D pre Mariupoľ prišiel vo februári 2022, na začiatku operácie na Ukrajine. Ruská armáda začala útok na obsadenie mesta. Obytnú časť mesta obsadila pomerne rýchlo, už v marci 2022. Dobytie areálu oceliarní Azovstaľ, skladov v podzemí a vlastne celej priemyselnej zóny by si vyžiadalo veľa obetí na ruskej strane, preto prezident Putin (glavnokomandujuščij) nariadil, aby oceliarne nedobýjali, ale len obkľúčili a odrezali od zásobovania. Obliehanie sa skončilo až v máji 2022, najtvrdších ukrajinských bojovníkov jednotky Azov zajali, neskôr boli zaradení do výmeny zajatcov.

Mediálnu pozornosť vyvolalo bombardovanie budovy dramatického divadla v Mariupole ruskou armádou v marci 2022. Ruská strana uviedla, že Ukrajina využívala divadlo ako vojenské veliteľstvo. Ukrajina uvádzala bombardovanie ako príklad ruského barbarstva vo vojne. Ako jednu z obetí bombardovania uvádzali mladú ženu Marianu Vyšemirskú. Po obsadení mesta Rusi rozobrali zrúcaniny divadla, uviedli, že v zrúcaninách našli len telá 14-tich ukrajinských dôstojníkov. Ale gól bol, že Mariana Vyšemirská sa prihlásila ako živá, nebola v kritickom čase v divadle. Rekonštrukcia divadla je pred dokončením.

Budovy civilnej časti Mariupoľa sú obnovené a obývané. Najstaršiu časť mesta, postavenú ešte v 19. storočí, obnovujú do pôvodného stavu, tá zatiaľ nie je dokončená. Do areálu oceliarní sme sa nedostali, stále nie sú úplne bezpečné pred mínami a výbušninami. Strata Mariupoľa bola veľkou stratou pre Ukrajinu kvôli jeho ekonomickému významu a tomu, že bol jej najväčším morským prístavom.

Doneck

Z Mariupoľa náš mikrobus zamieril trochu na sever do Donecka, hlavného mesta oblasti. Doneck som poznal z roku 2010, bol som tam vtedy ako medzinárodný pozorovateľ na prezidentských voľbách, ktoré vyhral Viktor Janukovič. Na podiv, v centrálnej časti mesta dominuje veľký futbalový štadión postavený v modernej architektúre a nepoškodený. Doneck sa udržal po Majdane mimo Ukrajiny. Stavbu štadióna financoval ukrajinský oligarcha Rinat Achmetov a azda tak si možno vysvetliť, že štadión zostal celý, a to napriek ukrajinskému ostreľovaniu mesta po roku 2014. Mimochodom, Donečania hovorili už pri stavbe štadióna, že je to pomník Achmetovových peňazí. Štadión postavili pre majstrovstvá Európy vo futbale 2012, ktoré sa konali v Poľsku a na Ukrajine. Doneck je mesto na rovine, s parkami a pravouhlými ulicami v centre.

V jednom z parkov je Alej anjelov s pomníkom detí, ktoré zahynuli v meste pri ostreľovaní od roku 2014. Mesto eviduje 247 detských obetí ostreľovania. Pokľakol a prežehnal som sa pred pomníkom.

Na mesto ešte stále dopadajú ukrajinské delostrelecké granáty. Osobitne smrteľný bol zásah na jednej z hlavných ulíc 14. marca 2025. Ľudia tam čakali pred bankou na svoje bežné finančné operácie, keď priletel granát. Na mieste zahynulo 20 osôb a 32 bolo zranených. Na budove banky je pamätná tabuľa na tento zločin. Dosť pravidelne sledujem večerné správy v ruských televíziách. Pri záberoch z ostreľovaných domov ma zaujal najmä jeden rozdiel oproti „Európe“. Ženy a deti smútia a plačú nad usmrtenými otcami, bratmi, príbuznými, ale neprepadajú hystérii.

V Donecku sme sa stretli s hlavou Doneckej ľudovej republiky Denisom Pušilinom. Jeho predchodca Alexander Zacharčenko zahynul v auguste 2018 pri atentáte – pri výbuchu bomby nastraženej vo výťahu domu, kde býval. Opýtal som sa Denisa Pušilina, či musia posilňovať bezpečnostné zložky na predchádzanie prípadným prejavom odporu proti novej, proruskej moci. Odpovedal, že nie. Musia posilňovať len civilné zložky štátnej správy pri organizovaní rekonštrukcie území poškodených pri bojoch. Podľa nedávnych vyjadrení prezidenta Putina na Valdajskom klube Ukrajina ešte drží 19 % územia Doneckej ľudovej republiky (predtým oblasti). Doneck stále trpí nedostatkom vody, pretože Ukrajina prerušila jej prívod do mesta. Na uliciach sú viditeľné modré nádrže, do ktorých v noci natečie voda a cez deň z nich obyvatelia mesta čerpajú.

Podľa slov sprievodcov, zásobovanie mesta vodou sa znormalizuje, keď ruská armáda obsadí Slavjansk; tam je hlavný zdroj vody pre mesto. Vzhľadom na tempo postupu ruskej armády možno očakávať obsadenie Slavjanska v krátkej dobe.

Mimochodom, po roku 2014 a po začiatku bojov na Ukrajine do Donecka prišlo viacero Slovákov, ktorí vytvorili oddiel v doneckej armáde. Oddiel vytvorili spolu s Čechmi. Keďže Slovákov bolo značne viac, oddiel sa nenazýval „česko-slovenský“, ale „slovensko-český“.

Z Donecku sme sa vrátili do Moskvy večer po osvetlených diaľniciach. V strednej Európe osvetlených diaľnic niet.

Ján Čarnogurský

 Poznámka: Shrnutí třech částí reportáže

vasevevec.info