České národní listy

Bratislava 19. augusta 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

 Administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa vyjadrila vážny záujem od Dánska kúpiť Grónsko. A aby toho nebolo málo, požaduje zadržanie lode, s ktorou nemajú USA absolútne nič spoločné. Čo nám to hovorí o našom hlavnom vojenskom partnerovi? Budeme na to pamätať pri podpise „obrannej“ zmluvy?

Ilustračné foto

Američania chcú kúpiť Grónsko. Obrovský ostrov, ktorý je súčasťou Dánskeho kráľovstva, má však okrem obrannej, zahraničnej a finančnej politiky takmer úplnú autonómiu a tých 56 tisíc ľudí prevažne inuitského a dánskeho pôvodu, ktorí na ňom žijú, sú hrdí Grónčania, ktorí sa opätovne nechali počuť, že nie sú na predaj.

Nie je to prvý pokus USA kúpiť Grónsko: prvýkrát to bolo v roku 1867, keď americké ministerstvo zahraničia chcelo odkúpiť Grónsko spolu s Islandom, a druhýkrát v roku 1946 chcel odkúpiť Grónsko prezident Truman za 100 miliónov dolárov.

Táto americká snaha je plne v duchu jednej zo základných amerických geopolitických doktrín, tzv. Monroeovej doktríny. Tá hovorí, že celá západná polovica Zemegule, čiže aj celý americký kontinent (ku ktorému Grónsko geologicky a geograficky prináleží), patrí do americkej sféry vplyvu, kde žiadna iná veľmoc nesmie uplatňovať svoju vôľu. Spojené štáty už dnes majú v grónskom mestečku Thule svoju najsevernejšie položenú vojenskú základňa Thule Air Base.

Skúsme sa nad americkou, celkom vážne myslenou ponukou zamyslieť. Nie sú podstatné detaily samotnej ponuky, ide o spôsob uvažovania americkej vrchnosti: ostrov proste kúpime. Nie je tu žiadna reč o referende tam žijúcich obyvateľov, ktorí sú dlhodobo jednoznačne proti americkej anexii, žiadna reč o nejakej dohode s nimi: jednoducho, chceme kúpiť ostrov od majiteľa aj s domorodcami.

Toto je spôsob rozmýšľania najdemokratickejšej krajiny vo vesmíre, ktorá je zároveň naším najväčším partnerom v oblasti „obrany“, a ktorá nám ponúka obsadenie našich vojenských letísk a v podstate vojenskú kolonizáciu Slovenska za veľkorysú sumu vo výške ceny jedného lietadla. Toto je spôsob rozmýšľania krajiny, ktorá tak veľmi nariekala, keď si Krymčania, v súlade so svojím štatútom autonómnej republiky, v referende slobodne zvolili návrat do zväzku s Ruskom, od ktorého boli predtým nezmyselne a protiprávne odtrhnutí.

K čomu túto záležitosť s odkúpením Grónska prirovnať? Tak napríklad si zoberme Ukrajinu: vzťah medzi Grónskom a Dánskom je v mnohom podobný tomu medzi Ukrajinou a USA, keď Američania bez najmenších pochybností po majdane dostali dianie na Ukrajine pod svoju kontrolu. A teda prečo nevenovať pozornosť myšlienke, že by napríklad Rusi od nich túto krajinu jednoducho kúpili?

Iste, kritici budú rozhorčene namietať, že veď Američania pozemok s názvom Ukrajina, aj s nehnuteľnosťami a štyridsiatimi miliónmi vecných bremien v podobe domorodcov, nemajú zaznačený na katastri. Lenže na druhej strane, ťažko niekto spochybní, že majú Ukrajinu plne pod svojou správou prostredníctvom svojich poslušných politikov a kompradorských oligarchov. A ošetriť vec papierovo, aký je to problém?

U nás na Slovensku máme notárov, ktorí by to zmákli ešte dnes. Stačia na to dve listiny: prvá, s podpisom zástupcu ukrajinskej strany, že Ukrajina je súčasťou USA, podobná ako keď sa pripojila Kalifornia či Texas. Žiadny problém: Porošenko by to podpísal hneď, o Zelenskom toho ešte veľa nevieme. Druhá listina, kúpnopredajná zmluva o predaji Ukrajiny Ruskej federácii. A bolo by po konflikte na Donbase a dokonca by bola aj na Západe definitívne uzavretá ešte aj debata o Kryme.

Ale poďme radšej k veselším veciam. Gibraltárci prepúšťajú iránsky tanker, ale americké ministerstvo spravodlivosti vydalo v piatok príkaz na zadržanie tejto lode, ktorá by mala stále ešte kotviť pri gibraltárskych brehoch. Ako to Američania zdôvodnili? To vás možno privedie k rovnakému záchvatu veselej nálady, ako autora tohto článku: podľa ministerstva spravodlivosti USA (alebo skôr ministerstva srandy?) v tomto prípade vraj došlo k pokusu o „protiprávny prienik do amerického finančného systému s cieľom podpory nezákonných dodávok z Iránu do Sýrie realizovaných iránskymi revolučnými gardami“.

Čože? Mohol by sa spýtať občan, ktorému mainstreamové médiá ešte nevypláchli všetok mozog z hlavy. Ide tu predsa o obchodovanie dvoch suverénnych členských krajín OSN, ktoré je výlučne ich súkromnou záležitosťou. Ako zasahuje obchodovanie medzi Sýriou a Iránom do amerického finančného systému? Ako súvisí obchodovanie medzi Sýriou a Iránom so zákonmi či jednostrannými sankciami nezúčastnenej tretej krajiny z opačného konca Zemegule?

Koho a prečo by malo vlastne zaujímať, že obchodovanie medzi Sýriou a Iránom je „nezákonné“ z hľadiska nezúčastnenej tretej krajiny, ktorá si presne rovnakým právom môže vyhlásiť za nezákonné trebárs škvrny na Slnku či hrdzavenie zemskej osi? Kto sú vlastne Američania, že si, na základe absurdných dôvodov uvedených vyššie, dovoľujú drzo požadovať od Gibraltárcov, aby zadržali loď kotviacu tisíce kilometrov od amerického územia?

Ak prijmeme americké zdôvodnenia za adekvátne, potom sa nebudeme môcť čudovať, ak zajtra minister spravodlivosti SR Gábor Gál požiada povedzme argentínsku vládu o zadržanie ľubovoľnej americkej lode, kotviacej trebárs v Buenos Aires, ktorá vezie napríklad solené zemiakové čipsy do Portorika, lebo je to z hľadiska slovenskej legislatívy nezákonné a zasahuje to do slovenského systému protipovodňovej ochrany a prevencie pred úpalom.

Ale ďakujeme Spojeným štátom za víkendovú dávku zábavy. Aspoň niekto má v súčasnej medzinárodnej geopolitickej situácii zmysel pre humor.

Ivan Lehotský