Prečo Američania nemôžu zaútočiť na Venezuelu?
Bratislava 2. júna 2019 (HSP/Foto:TASR/AP/Miraflores Press Office)
Téma Venezuely sa postupne stráca zo stránok americkej tlače a americké mainstreamové média už dávnejšie píšu o “Guaidovom nevydarenom pokuse o prevrat”. Používajú minulý čas, čo môže znamenať, že už aj propagandisti v USA chápu, že ďalšie kolo amerického tlaku na Venezuelu sa skončilo neúspechom. Ale na druhej strane americkí jastrabi aj naďalej šíria svoje nenávistné výpady na adresu Venezuely a vyhrážajú sa stále vojenským útokom. Svoje slová však nemôžu podložiť žiadnymi činmi, čo má objektívne príčiny.
Časť amerických politikov je stále presvedčená, že sa im vždy podarí dosiahnuť “dobré výsledky aj pri zlej hre”. Situáciu vo Venezuele však podcenili, Rusi a Číňania Madurovi pomohli natoľko, že sa farebná revolúcia nepodarila. Američania nemajú žiadne reálne možnosti, ako vo Venezuele zasiahnuť, ich demonštratívne a škandálne aktivity v OSN namierené voči venezuelským diplomatom už vnímajú ako prejav americkej neschopnosti diplomati takmer všetkých krajín sveta. Vyhlásenia amerických diplomatov o tom, že “Madurov režim je fakticky mrtvy” vyvolávajú úsmevy na tvári a množia sa antiamerické tvrdenia typu, že “zombie Maduro si vedie nad očakávanie dobre, keď dokáže neustále odolávať americkému tlaku a útokom”.
Takisto tvrdenia amerických diplomatov, že “Madurových diplomatov musia okamžite nahradiť diplomati Guaida” sú prejavom americkej bezmocnosti. To isté už minulý rok hovorili Američania na adresu sýrskych diplomatov v OSN. Hovoriť si môžu Američania čo chcú, ich predstavy však svet už neakceptuje. Sýrski Asadovi diplomati sú skutočnosťou, rovnako ako Madurovi venezuelskí diplomati, s touto skutočnosťou sa musia Američania zmieriť.
Či bude sedieť Guaido vo venezuelskom prezidentskom paláci, OSN alebo vo venezuelskom väzení, ukáže čas. Maduro sa už netají ani s tým, že za ním čoraz častejšie behajú rôzni opoziční členovia Guaidovej suity, ktorí sa snažia získať pri kapitulácii čo najlepšie pozície, tento pohyb nedokážu zastaviť ani Američania. A bezmocnosť Američanov vynikne ešte viac, keď človek počúva amerického politika Lindesy Grahama, ktorý v Kongrese hovorí o tom, ako Číňania, Rusi a Kubánci posielajú do Venezuely svoje vojská a Američania mlčia. “Kde je naša lietadlová loď, prečo ešte vo Venezuele nezasiahla?” burcuje jeden z hlavných washingtonských rusofóbov.
Ak by si rusofóbi prečítali verejne dostupné informácie poskytované Pentagonom, tak by zistili že USA nemajú žiadnu lietadlovú loď, ktorú by mohli v oblasti Latinskej Ameriky nasadiť. V Indickom a Tichom oceáne majú Američania k dispozícii 100 tisíc vojakov, desiatky bojových lodí a v tejto oblasti patrolujú vždy minimálne dve lietadlové lode americkej flotily. K dispozícii majú Američania 11 lietadlových lodí (ak nerátame novú lietadlovú loď Ford, ktorú odmieta americké námorníctvo prebrať do služby, preberie ju až v októbri 2019, keď sa problémy odstránia). Lietadlové lode nemôžu byť v službe neustále, časť z nich sa nachádza v dokoch, pretože aj lietadlové lode potrebujú servis, väčšina amerických lietadlových lodí je už teraz vyťažená, časť sa nachádza v domovských prístavoch kvôli servisu.
Na základe Moonrovej doktríny považujú Američania Latinskú Ameriku za svoj “zadný dvor” a nikdy necítili potrebu v Latinskej Amerike nasadzovať lietadlové lode. Dlhodobo mali Američania problém len s Kubou a Nicaraguou a verili, že Kubu a Nicaraguu budú vedieť pacifikovať len za pomoci svojho letectva. Venezuela im však spoločne s Bolíviou urobila škrt cez rozpočet. Lenže ako reagovať, keď už všetci vedia, že americká armáda má viac menej dekoratívny charakter, americká pechota nedokázala vyriešiť určené úlohy v Afganistane či Iraku a so zvesenými hlavami sa musela z uvedených krajín stiahnuť? Dnes bojujú za Američanov úspešne len výsadkári, Navy Seals, námorná pechota či súkromní žoldnieri. Tí by však v konflikte s vyššou intenzitou a mohutnejším nasadením bojových síl dopadli veľmi zle, pretože ich počet je obmedzený.
Takže zhrnutie. Američania nemajú koho proti Venezuele poslať. Nemajú dostatok financií na vojenskú kampaň voči Venezuele, bežní americkí vojaci nedokážu plniť úspešne bojové úlohy, príslušníkov špeciálnych vojsk nie je dostatok na dlhodobejšiu a náročnejšiu kampaň, väčšina z nich je plne vyťažená na Blízkom východe a v Ázii. Americkí piloti by utrpeli pri útoku na Venezuelu vyššie straty, kolumbijská a brazílska zástupná armáda, ktorá by bojovala na strane USA sa takisto do konfliktu veľmi zapojiť nechce, pretože situácia v Kolumbii a Brazílii takisto nie je taká, že by dokázali vojnu voči Venezuele viesť. Venezuelci navyše majú dostatok možností ako napríklad v Kolumbii aktivizovať protivládne ľavicové jednotky, ktoré zbrane stále nezložili, aj keď značne obmedzili svoje bojové aktivity. A schopných hrdlorezov typu Pinochet, ktorý by dokázali samostatne riešiť americké rozkazy proste Američania v Latinskej Amerike už nemajú. Pinochetova 17 ročná diktatúra je minulosťou, rovnako a môže byť čoskoro minulosťou diktatúra Američanov na Blízkom východe či v Latinskej Amerike.
V USA však žijú aj triezvo uvažujúci politici a odborníci, aj v CIA. Týmto politikom a odborníkom je zrejmé, že v Latinskej Amerike mnohí “Američanov otvorene nenávida”. Doby, keď mohli Američania arogantne útočiť na Grenadu (1983) alebo Panamu (1989) sa skončili, rovnako ako sa skončilo obdobie jednopolárneho sveta. Američania nemôžu vojensky riešiť situáciu v Latinskej Amerike, spoliehajú sa len na CIA a podkupné a skorumpované elity v jednotlivých krajinách, ktoré im slúžia. Ale už ani na tieto elity nie je taký spoľah, aký by si Američania priali. Dôkazom je lavírovanie a manévrovanie Brazílie či Kolumbie, ktoré sa veľmi obávajú konfliktu s Venezuelou, čoraz tvrdší protiamerický odpor Mexičanov, Bolívijcov, Kubáncov, Haiťanov či Nicaragujčanov voči americkej politike. Rusi a Číňania sa stali tŕňom v americkej päte a pod vplyvom Ruska a Číny sa aj v Latinskej Amerike začína zbierať čoraz viac odporcov voči USA.
Mimochodom Lindsay Grahamovi odpovedal aj hlavný veliteľ amerických ozbrojených síl v Latinskej Amerike Craig Faller, ktorý na pôde Kongresu uviedol na otázku rusofóba Grahama, prečo nie je ešte voči Venezuele nasadená americká bojová skupina s lietadlovou loďou v čele, že “Američania pokračujú v Latinskej Amerike, vrátane Venezuely vo svojej každodennej práci zameranej na to, aby USA nestratili dôveru Latinskej Ameriky, pretože Američania vnímajú štáty Latinskej Ameriky ako svojich priateľov a susedov”. Rusofóbi hádam porozumeli, že vlastne admirál Craig Faller otvorene Grahamovi povedal: “žiadna lietadlová loď a vojenské jednotky voči Venezuele nasadené byť nemôžu”.
